O pár týždňov vyjdú zo stredných a vysokých škôl absolventi a nastúpia do svojich prvých zamestnaní. Na čo by sa mali pripraviť?
Prechod zo školy do praxe môže byť zložitý najmä pre tých študentov, ktorí počas štúdia neabsolvovali prax, prípadne si už čiastočne nezarábali. Ide vlastne o zmenu „systému“ – počas štúdia má študent pomerne veľkú mieru slobody a voľného času, má možnosť zabávať sa a „užívať“ si život. Práca znamená najčastejšie pravidelný režim, stabilný pracovný čas, no najmä vzťah nadriadený podriadený a na toto všetko sa treba adaptovať. Ľutovanie a fňukanie, aký je život ťažký, akého majú hlúpeho šéfa alebo kolegov, rozhodne nepomáha a neprináša do psychiky pokoj. A ak toto fňukanie ešte potenciujú príbuzní (rodičia, súrodenci a pod.), tak mladému človeku to môže len priťažiť, pretože sa v ňom posilňuje nesprávny postoj, že problémy sú mimo neho a on je iba ten, komu sa krivdí.
Myslím si, že čím viac skúseností s praxou pred nástupom do trvalého zamestnania študent má, tým ľahšie tento adaptačný proces prebehne.
Môžu sa u niektorých prejaviť aj pocity menejcennosti a neschopnosti?
Otázka menejcennosti a neschopnosti súvisí skôr s tým, že naše školstvo je neraz veľmi „odtrhnuté“ od praxe a mladý človek po nástupe do práce neraz zisťuje, že síce má isté vedomosti, ale často nebývajú použiteľné, pretože podmienky v praxi sú odlišné od toho, čo sa v škole učili. Aj preto je veľmi výhodné už počas štúdia, minimálne posledný rok - dva štúdia skúšať si praktický život v zamestnaní.
Dnes veľa mladých žije spolu s rodičmi aj po skončení školy. Môžu im ochranárski rodičia v takejto situácii byť nápomocní alebo im viac škodia ako pomáhajú?
V tejto otázke mám jednoznačný postoj – rozhodne nie je prospešné ochraňovať mladého človeka a podporovať ho tým, že mu rodičia umožňujú, aby s nimi žil a pri nich sa staval na nohy. Mladý človek po skončení vysokej školy už dávno má stáť na vlastných nohách a aj on by mal porozumieť, že je korektné voči rodičom, ktorí ho vyše dvadsať rokov živili a chránili a pomáhali mu, aby ich odbremenil. Rodičia mu iba pomôžu, keď od neho požadujú, aby už začal žiť svoj vlastný život vo svojom vlastnom „hniezde“, hoci i v prenajatej garsónke. Tak sa rodia silní muži a zrelé ženy.
Mnohí rodičia sa správajú ochranársky aj k dospelým deťom, ktorí si už na seba zarábajú. Zamieňajú si podporu a zodpovednosť.
Podpora je vždy veľmi prospešná vec, ale nemala by mať podobu ochrany. Ak rodič podporuje svoje dospelé dieťa v tom, že s ním diskutuje o jeho problémoch, ale v žiadnom prípade sa nesnaží prebrať zodpovednosť z dieťaťa na seba a riešiť jeho problém, potom som rozhodne za takúto podporu. Ochrániť by sa mal vedieť mladý človek po skončení školy sám. Ak to nedokáže, tak to signalizuje zlyhanie výchovy a rodičov.
Ako dlho dokáže mladý človek uniesť absenciu pracovných vzťahov?
Pracovné vzťahy sú prostredím pre významnú socializáciu a zaradenie sa do každodenného života. Izolácia od takýchto vzťahov síce môže vytvárať bezpečie, ale je to také „skleníkové“ bezpečie – stačí závan studenšieho vetra a je zle. Môj názor je, že je lepšie nevyhýbať sa pracovným vzťahom a fungovaniu v sociálnom systéme takýchto vzťahov. Je to len a len prospešné, pretože aj zo zlých a napätých vzťahov sa možno veľmi veľa a prospešného pre život naučiť.
Aké problémy mu hrozia, keď si dlhodobo nedokáže nájsť zamestnanie?
Čím dlhšie si človek nedokáže nájsť prácu, tým viac musí čeliť vnútorným pochybnostiam o svojich schopnostiach, o tom, či je vôbec pre niekoho potrebný. Takéto pochybnosti veľmi rozleptávajú sebavedomie a sebaistotu. Dôsledkom býva izolácia od okolia, neraz siahnutie po drogách, alkohole. Zamestnanie je zdroj ocenenia, jednak finančného v podobe mzdy, ale aj morálneho v podobe vzťahov a v tom, že človek môže vidieť výsledky svojej práce. Ak takéto ocenenie nemá, musí vedieť vydržať veľa pochybností, čo býva naozaj veľmi vážny a silný nápor na osobnosť.
Kedy by mal mladý nezamestnaný vyhľadať odbornú pomoc?
Keď sa objavia prvé vážnejšie pochybnosti o sebe samom, keď začína pociťovať, že sa uťahuje do samoty a že sa odťahuje od okolia, keď častejšie siahne po droge ako po riešení pochybností, strachu a smútku, vtedy je čas vyhľadať socioterapeuta alebo psychoterapeuta a začať hľadať odpovede na otázku ako ďalej.